Fyziologické faktory

1. Akomodácia šošovky. V normálnom stave je šošovka namierená do nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá. Pri pozorovaní blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou. Vytvorí sa spojenie medzi určitou vzdialenosťou a uspôsobením šošovky, takže každá vzdialenosť má ako dôsledok svalovej činnosti (v dôsledku ktorej dôjde k akomodácii) svoj miestny znak v mozgu, čo má nesporne vplyv na videnie hĺbky. Predpokladá sa však, že význam akomodácie je len pre menšie vzdialenosti (2 - 15 m).

2. Veľkosť sietnicových obrazov. Čím je predmet vzdialenejší, tým je jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.

3. Konvergencia. Keď sa predmet nachádza vo veľkej vzdialenosti, línie jeho fixácie obidvoma očami sú rovnobežné. Ak sa však predmet nachádza blízko, vtedy sú oči pozorovateľa koordinované tak, že línie fixácie pohľadu (očných osí) sa zbiehajú na predmete. Konvergencia môže byť znakom vzdialenosti predmetov. Veľký stupeň konvergencie môže vyvolať reakciu - „blízky objekt“ a zasa slabá konvergencia reakciu - „vzdialený predmet“. Znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v tom   prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m.

4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa. Je to veľmi podstatný faktor vnímania hĺbky. Binokulárna paralaxa sa zakladá na tom, že predmety vnímame dvoma očami vzdialenými od seba 65 mm. Trojrozmerné telesá sa preto neodrážajú na tom istom mieste na sietnici každého oka. Každé oko totiž dostáva trocha iný obraz toho istého predmetu alebo situácie. Pravé oko vidí trocha viac z ľavej strany predmetu a ľavé trocha viac z pravej strany. Sietnicové body oboch očí nie sú teda vždy (resp. nie všetky) súhlasné. Tie body, ktoré sa nekryjú, nazývame disparátnymi. Priečne disparátne sú preto, že sú síce v rovnakej výške, ale priečne je ich umiestnenie odlišné. Táto priečna posunutosť sietnicových obrazov sa pokladá za podstatný činiteľ priestorového vnímania. Na demonštrovanie tohto javu sa používa stereoskop. Ide tu o dva obrázky, ktoré sa získali dvoma objektívmi, vzdialenými od seba uvedených 65 mm. Teda získané obrázky sa úplne nekryjú. Ak pozeráme cez sklá stereoskopu na tieto obrázky, nevidíme dva obrázky, ale jeden, pričom priestorový, reliéfny. Je to vyvolané tým, že šošovky stereoskopu vrhajú disparátne obrazy na rovnaké oblasti na sietnici, ktoré by boli podráždené, keby sa pôvodný predmet vnímal dvoma očami za normálnych okolností.

                Rozdielnosť sietnicových obrazov a činnosť očných svalov (akomodácia a konvergencia) - to sú mimoriadne dôležité faktory pre vnímanie priestoru, ako to dokazuje charakter nášho vnímania v prípade, ak rastie vzdialenosť predmetov od pozorovateľa a ak prestávajú tieto faktory pôsobiť, teda ak je stále menšia rozdielnosť sietnicových obrazov v našich dvoch očiach. Vtedy, ak by naše videnie nebolo podporené skúsenosťou, zostávalo by plošné. Takto vidí napr. laik v astronómii hviezdy na nebi, kým astronóm ich vidí v myslenej, rôznej vzdialenosti. Ako ďalší dôkaz o úlohe uvedených činiteľov sa uvádza, že človek, ktorý vidí od narodenia iba na jedno oko, nevidí nijaké plastické obrazy a že pri ochrnutí jedného z očných svalov (čím sa naruší vzájomná súčinnosť oboch očí) vznikajú dvojité obrazy.

                Je však pravda, že aj človek s jedným okom dokáže priestor vnímať. Pomáhajú mu v tom tzv. psychologické faktory.